Dôrazne odmietame vyhlásenie režiséra Ostrochovského, podľa ktorého tvrdíme, že niekto má väčšie a niekto menšie právo hovoriť o zobrazovanom období, ako aj to, že niektoré pravdy sú dôležitejšie ako iné. Vôbec sa nestaviame do pozície „jediných vykladačov dejín“. Je vecou autora ako predstavil divákom obdobie autonómie a slovenského štátu. Problém vidíme v tom, že autor neuviedol ani elementárne fakty, ktoré ukazujú na postup Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej paramilitantnej organizácie Hlinkova garda pri vytváraní totalitnej diktatúry štátu jednej strany, vrátane zásadného odmietnutia parlamentnej demokracie i politického a názorového pluralizmu.
Režisér Ivan Ostrochovský prevzal vo svojom stanovisku celú zodpovednosť za realizovaný film „Garda“, preto konkretizujeme naše výhrady:
Autor sa už v úvode filmu dopúšťa hrubej manipulácie keď tvrdí: „Krivda spáchaná na našich židovských spoluobčanoch dodnes vrhá tieň na každý aspekt života v slovenskom štáte a často nechtiac určuje smer interpretácií tohto obdobia, ktoré je už od konca druhej svetovej vojny vystavené kriminalizácii.“
Režisér Ostrochovský týmto redukuje negatívne aspekty režimu slovenského štátu na tzv. riešenie židovskej otázky.
Chceme upozorniť na to, že v časti venovanej obdobiu autonómie Slovenska vôbec nespomenul také základné veci ako bolo zastavenie a zákaz činnosti politických strán (okrem HSĽS – Strany národnej jednoty), rozpustenie samosprávy a jej nahradenie vládnymi komisármi, zmanipulovanie volieb do Snemu Slovenskej krajiny. Hlinkova garda sa na tomto procese likvidovania parlamentnej demokracie aktívne zúčastňovala. Organizovala brutálne útoky proti českým, resp. židovským obyvateľom, ako aj tým slovenským občanom, ktorých ľudácky režim označil za nepriateľov. HG predstavovala taktiež nátlakovú skupinu proti správnym a samosprávnym orgánom na Slovensku, ktoré nevyhovovali vtedajšiemu režimu.
Režisér Ostrochovský ignoruje aj niektoré ďalšie dôležité fakty. V úseku venovanom samostatnému štátu ani raz nezaznela informácia, že najvyšším veliteľom HG bol prezident Jozef Tiso a podobne, že viackrát spomínaný hlavný veliteľ HG A. Mach bol o. i. ministrom vnútra Slovenskej republiky.
Režisér Ostrochovský uvádza, že v dokumente dostali priestor obidve strany: „Ide o troch židovských preživších a dvoch českých občanov, ktorých rodiny boli vyhnané zo Slovenska. Takže pomer obetí a vypovedajúcich je päť a päť.“ Toto porovnanie pokladáme za zavádzajúce. Nejde len o počet vystupujúcich, ale o priestor, ktorý im bol poskytnutý vo filme.
Traja preživší židovskí občania a dvaja Česi vystúpili spoločne len 10-krát v čase približne 7 minút. Je pritom otázne, či vystúpenie A. Steinera vôbec možno chápať ako výpoveď a jeden z českých pamätníkov, I. Plicka, sa vo svojej výpovedi vyjadruje iba k problematike medzivojnového Československa. Naproti tomu piati predstavitelia rozličných úrovní vtedajšieho režimu vystúpili spoločne 43-krát v celkovej dĺžke asi 27 minút. Chceme však zdôrazniť, že najväčším problémom je, že ich tvrdenia autor vôbec nekomentoval. Divák si preto mohol myslieť, že v podstate s ich výpoveďami súhlasí. Jednoznačne tu ide o jasný pokus účelovo zmanipulovať mienku a historické poznanie televízneho diváka.
Nesúhlasíme tiež s tvrdením režiséra filmu, že nikto z vypovedajúcich nebol členom HG. Zo slov pamätníka P. Schmidu: „No a my sme pokračovali vlastne tak akoby sa nič nestalo, že sme prešli z toho skautingu do tej Hlinkovej mládeže“ jasne vyplýva, že bol členom HM (aj) v období, keď bola táto organizácia súčasťou Hlinkovej gardy. I. Štelcer od novembra 1944 pracoval na doplňovacom veliteľstve Hlinkovej gardy v Hlohovci.
Pokiaľ ide o vystúpenie Júliusa Pečúcha, tento človek nebol len vládnym komisárom židovských pracovných táborov, ale aj popredným úradníkom tzv. židovského 14. odd. ministerstva vnútra, priamo sa podieľal na organizovaní deportácií a vo funkcii tzv. deportačného komisára rozhodoval o transportoch napr. v Nitre. Za svoju činnosť bol po vojne odsúdený ľudovým súdom na osemnásť mesiacov odňatia slobody. Tvrdenie režiséra, že Pečúch napísal správu, v ktorej neodporúčal vyvážanie židovských spoluobčanov do táborov zriadených Nemcami v Poľsku, sa nezakladá na pravde.
Pri zmienkach o pracovných táboroch film nevysvetľuje, že tieto na Slovensku vznikli ako dôsledok systematickej a surovej protižidovskej politiky, ktorou sa z väčšiny ožobráčených Židov stal sociálny problém štátu. Režisér Ostrochovský vo svojom stanovisku argumentuje napr. vyhláseniami A. Steinera vo filme ,,Medzi zaslepenými bláznami“. Na rozdiel od filmu „Garda“ tu však komentátor o. i. povedal, že „motívom pre slovenskú stranu sa stal možný zisk plynúci z neplatenej práce, o ktorý by vysídlením Židov do Poľska prišli.“
Naše upozornenie, že film ,,preberá dobovú propagandu“ režisér Ostrochovský hodnotí ako žart.
Pritom napr. v súvislosti s násilným odsunom židovského obyvateľstva za nové hranice určené I. Viedenskou arbitrážou v novembri 1938 autor filmu preberá vtedajšiu zámienku na tento krok – demonštráciu (nie demonštrácie) Židov v prospech Maďarska, ktorá sa odohrala v Bratislave. „Postrk“ Židov sa navyše neuskutočnil na druhý deň po tejto udalosti, ale 4., resp. 5. novembra 1938. Film tiež neinformuje, že sa realizoval z územia celého Slovenska a stovky postihnutých následne ostali niekoľko týždňov v „území nikoho“ v katastrofálnych podmienkach na slovensko-maďarskej hranici.
V súvislosti s deportáciami v roku 1942 komentátor filmu cituje vyjadrenia časopisu Gardista o transportoch Židov „o ktorých je z každej stránky postarané. Netrpia ani zdravotne, ani čo sa týka zásobovania.“ Autor však neuvedie, že deportácie boli sprevádzané nesmiernou brutalitou a okrádaním židovských obyvateľov, na čom sa z veľkej časti podieľali práve členovia HG. Vo filme nezaznie fakt, že HG vykonávala strážnu službu v koncentračných strediskách a táboroch na Slovensku a spolu so žandármi organizovala deportačné transporty. Na jediné spojenie HG a deportácií pritom vo filme poukazuje iba výpoveď Tatrana, ktorý spomína, že malo byť potrestaných 22 gardistov, pretože „sa nejako neslušne zachovali a dokonca jedného že aj zatvorili.“
Slovami komentátora filmu autor tvrdí, že „dnešná znalosť všetkých faktov však predurčuje náš pohľad na túto tragédiu. Je nutné uvedomiť si, že v čase transportov nikto zo slovenských obyvateľov ani vlády nemal dôveryhodné informácie o tom, čo sa deje v táboroch, do ktorých boli slovenskí Židia vyvážaní. Transporty boli oficiálne zo Slovenska vypravované ako pracovné…“. Samotné presvedčenie o pracovnom charaktere deportácií nemôže ale zmeniť skutočnosť, že nielen naloženie Židov do vlakov, ale všetko, čo tomu predchádzalo, bolo bezprecedentným porušením základných práv človeka. Je tiež otázne, do akej miery možno veriť vtedajším tvrdeniam a presvedčeniu o pracovnom zameraní transportov v čase, keď vo vagónoch končili už aj deti, starí, nevládni, či psychicky chorí ľudia.
Vo vzťahu k historikom, ktorých I. Ostrochovský uviedol v titulkoch, vo svojej reakcií spomenul len PhDr. I. Kamenca, CSc. z HÚ SAV. Rovnako však použil aj meno doc. PaedDr. Martina Pekára, PhD. z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktorý s tým takisto nesúhlasí, pretože sa na filme žiadnym spôsobom nepodieľal. Tento problém však pokladáme za otázku autorského práva. Majú ho riešiť spomenutí historici s RTVS prípadne s režisérom Ostrochovským a nie my. Obidvaja historici nakoniec napísali svoje stanovisko RTVS, ktorá je zodpovedná za vysielanie filmu „Garda“.
PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.
riaditeľ Historického ústavu SAV
plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
riaditeľ Vojenského historického ústavu
PhDr. Stanislav Mičev, PhD.
riaditeľ Múzea SNP
Prof. Eduard Nižňanský, CSc.
KVD FF UK