V poslednom čase sme svedkami účelovej glorifikácie viacerých politických osobností z dejín Slovenska, dezinterpretujú sa alebo aj otvorene falšujú historické fakty a súvislosti. Týka sa to aj legendarizácie Jánosa Esterházyho, maďarského menšinového politika na Slovensku. J. Esterházy sa zobrazuje nielen ako neohrozený bojovník za práva tunajšej maďarskej menšiny, ale aj ako presvedčený demokrat a humanista, ako nezištný záchranca prenasledovaných občanov, ako nepochopený prívrženec slovensko-maďarského priateľstva a spolupráce. V súčasnosti prebiehajú na Slovensku na jeho počesť viaceré kultúrne, spoločenské i politické akcie. J. Esterházy sa vykresľuje ako martýr, ako tragická obeť pomsty a jeho povojnový súdny proces sa dokonca označuje za protiprávny. Konštatujeme, že tento hagiografický obraz Esterházyho je v rozpore s historickými faktami.
János Esterházy sa ako menšinový politik už za I. ČSR dlhodobo usiloval o rozbitie československého štátu a jeho demokratického režimu. V záujme tohto cieľa intrigoval a spravodajsky spolupracoval nielen s vládou v Budapešti, ale aj s nemeckými nacistami. Po rozbití ČSR sa stal poslancom Snemu SR a na jeho pôde hrdo vyhlasoval: „Voči česko-slovenskému režimu šli sme ohňom a železom. My sme sa na Československú republiku vždy pozerali ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná a štátom prezývaná ohava nemá žiadneho práva na jestvovanie.“ Zároveň sa prihlásil „ku gigantickému zápasu Nemecka a Talianska, ktoré bojujú za zaistenie lepšej budúcnosti Európy“.
Ako poslanec Snemu SR hlasoval za všetky právne normy, ktoré na Slovensku pomáhali budovať totalitný systém. V máji 1942 však prejavil osobnú odvahu a v sneme nepodporil deportačný zákon. Predtým však hlasoval za všetky dovtedajšie protižidovské právne normy, čo zdôvodnil aj svojimi viacerými verejnými antisemitskými postojmi a vyhláseniami. Odobril „oprávnený boj proti židom, lebo aj maďarské masy počas desaťročí a storočí trpeli od židov a židovských prechmatov…Od útleho veku som vždy stál na protižidovskej pozícii a na nej aj ostanem“. Treba oceniť morálne gesto, ktorým sa postavil proti deportačnému zákonu, no tento krok, podobne ako jeho tragický ľudský osud po roku 1945, nemožno považovať za jediné a určujúce kritérium na posúdenie celej jeho politickej činnosti.
Namiesto glorifikácie a stavania pamätníkov Jánosovi Esterházymu by bolo oveľa zmysluplnejšie pokračovať v racionálnej a všestrannej diskusii o jeho živote a politickom pôsobení.
K vyhláseniu Historického ústavu SAV sa pripájajú:
Miloslav Čaplovič (riaditeľ Vojenského historického ústavu, Bratislava)
Eduard Nižňanský (Filozofická fakulta UK, Bratislava)
Stanislav Mičev, (riaditeľ Múzea SNP, Banská Bystrica)
Marian Gajdoš (riaditeľ Spoločenskovedného ústavu SAV, Košice)
Miroslav Pekník (riaditeľ Ústavu politických vied SAV, Bratislava)